Dnes je veľmi ťažké nájsť v Mazúrsku barokový štýl v architektúre a umení. Máme niekoľko kaštieľov, ako napríklad v Nakomiadoch či v Drogosziach. O prvom z nich sa síce hovorí, že ide o holandský barok, no vo svojej podstate je veľmi klasicistický. Vzorom kaštieľa von Dönhoffovcov v Drogosziach bola pôvodne francúzska architektúra, vďaka čomu ho nazývali „Versailles východného Pruska“. Napokon bol však do takej miery prestavaný, že je tiež viac klasicistický než barokový.
Tretí koncert (8. júla) sa tiež konal v „malom kostole“, trval dlho a v očiach oleckej verejnosti sa stal vyvrcholením festivalových dní. Vystúpili vynikajúci medzinárodní umelci spojení hudobnou osobnosťou Jána Krigovského, zakladateľa Collegium Wartberg, fungujúceho neďaleko Bratislavy. Oleckému publiku je známy vďaka nádhernej interpretácii Brandenburských koncertov J. S. Bacha spred dvoch rokov. Veľakrát som počul, že Krigovský je kontrabasista a skutočne aj založil ansámbel kontrabasistov „Bass Band“. Ale v súvislosti s našimi barokovými koncertmi treba vyzdvihnúť, že virtuóznu hru plnú neobyčajného temperamentu a muzikálnosti predviedol na dobovom nástroji violone grande, jednom z najnižšie znejúcich strunových nástrojov, ktorý je predchodcom súčasného kontrabasu.
Avšak hviezdou tohto koncertu, ešte jasnejšie sa skvejúcou na barokovom obzore, bola Hélène Schmitt, vynikajúca francúzska huslistka, účastníčka veľkých európskych festivalov, ktorej starí rodičia pochádzajú z Ľvova a z Krakova. Jej úchvatná, vyspelá muzikálna osobnosť sa naplno ukázala v emocionálne intenzívnej interpretácii dvoch častí z metafyzických Ružencových sonát od Heinricha Ignaza Bibera (Nemca narodeného 40 rokov pred Janom Sebastianom Bachom). Jeho cyklus, veľké dielo raného baroka, obsahuje 15 sonát. Opisuje život a muky Ježiša a končí sa nanebovzatím a korunováciou Najsvätejšej Panny Márie. Hélène Schmitt nahrala celý cyklus na dve CD v nemeckej spoločnosti Aeolus, ktoré sa dostali na európsky trh tesne pred príchodom veľkej umelkyne k nám. Práve tieto najnovšie nahrávky boli k dispozícii vo festivalovom stánku v Olecku.
Ďalšou výnimočnou udalosťou tohto koncertu bolo vystúpenie slovenského organistu Mareka Čermáka, ktorý si tiež so sebou priviezol pozitív, menší prenosný organ. Ale aby zahral Toccatu a fúgu nemeckého skladateľa Johanna Ernesta Eberlina, opustil svoj pozitív a vyšiel… na chór nášho kostola. Ukázal, že ak sa na zabudnutom a doposiaľ nedoceňovanom organe v Kostole Povýšenia svätého Kríža v Olecku správne registruje, znie dobre a môže sa používať ako koncertný nástroj!
Živú atmosféru tohto koncertu obohatili hudobníci vlastnými slovami, vysvetľovali, akým spôsobom hrajú na nástrojoch. Rozhovory viedol Ján Krigovský vtipne po slovensky, v snahe hovoriť po poľsky, a úplne si získali naše publikum. Nikto neodišiel pred koncom, nik si ani len nevšimol, že koncert trval plné dve hodiny.
Štvrtý koncert (9. júla) vo „veľkom kostole“ Najsvätejšej Panny Márie Kráľovnej Poľska bol programovým vyvrcholením festivalu, a to pre zaradenie arcidiela barokovej hudby – Stabat Mater talianskeho skladateľa G. B. Pergolesiho. Utrpenie matky stojacej pod krížom, ktoré je vyjadrené v tomto diele, je jedným z najhlbších v histórii hudby. Dvadsaťpäťročný Neapolčan ho skomponoval krátko pred svojou smrťou. Majstrovsky zazneli party slovenských sólistov: Hildy Gulyásovej, s nádherným sopránom mozartovského typu, a Mateja Bendu, mladého talentovaného, do budúcna mnohosľubného kontratenoristu s nevšednými vokálnymi schopnosťami. Je totiž veľmi zriedkavé dokázať spievať vysokým kontratenorovým a súčasne mužským barytónovým hlasom. Matej Benda študuje spev v Banskej Bystrici ako barytonista, pretože tam neexistuje špecializácia na barokový spev, no zároveň pracuje ako kontratenorista s poľským kontratenoristom Jakubom Burzyńským, ktorý, ako tvrdí Matej, pochádza z Olecka! Farebné spojenie dvoch hlasov, sopránu a kontratenora, bolo obzvlášť harmonické a zároveň také neočakávané a originálne, že jeho výsledkom sa môže umelecký vedúci Ján Krigovský skutočne pýšiť. Na záverečnom koncerte festivalu v Olecku z nejasných príčin chýbali poslucháči, ktorí zvyčajne zapĺňajú svätyňu do posledného miesta. Treba povedať, že je to veľká škoda, pretože takú majstrovskú interpretáciu Pergolesiho Stabat Mater ešte dlho nebudeme počuť, ba ani na koncertných pódiách v hlavnom meste.
Piaty koncert (10. júla) sa konal v Gołdape, v kedysi takmer zničenom, no dnes krásnom a zrenovovanom Kostole Najsvätejšej Panny Márie Matky Cirkvi v spolupráci s pánom Jacekom Morzym, zástupcom primátora Gołdapu. Prekvapením programu bolo prvé svetové predvedenie Stabat Mater od iného talianskeho skladateľa, Nicola Logroscina z južného Talianska, z okolia Bari v regióne Apúlia. Hoci vo svojej ére bol nezvyčajne populárny vďaka obľúbeným operám buffa, dnes je takmer zabudnutý a musíme ho nanovo objavovať. Jeho Stabat Mater, skomponovaná jazykom mladého Mozarta v ranom klasicistickom štýle, sa ukázala ako dielo zložené z krásnych árií a duet, v ktorých Hilda Gulyásová a Matej Benda opäť predviedli prvotriedny výkon. Vytrhnutie tohto diela zo zabudnutia je zásluhou Jána Krigovského. Mal by túto hudbu ďalej široko propagovať na koncertoch, nahrať na nosiče a postaviť vedľa seba dve rôzne štýlové formy Pergolesiho a Logroscinovej Stabat Mater. Úspech takejto nahrávky zaručí vynikajúca hudba a podanie dvojice sólistov, ktorých Olecko a Gołdap odmeňoval veľkým potleskom. Päť rokov barokových koncertov v Olecku, zavŕšených tohtoročným medzinárodným festivalom, prináša mnoho úvah. Predovšetkým o vášni, nasadení a efektívnom konaní organizátoriek Fondu, ako aj o nepochybnom úspechu celého projektu, ktorý prinesie dobrú povesť mestu a jeho kultúrnemu prostrediu. V Olecku sa stala nie bezvýznamná vec, vznikol záujem o recepciu klasickej hudby, vytvorilo sa publikum, ktoré dokáže prijímať hudbu v najlepšom podaní. Publikum, ktoré nadväzuje kontakt s interpretmi, cíti a dobre vie, kedy treba tlieskať, počúvanie hudby je preň skutočným potešením a dokáže sa zaň odvďačiť ováciami v stoji.
Všetky koncerty otvárala ich zakladateľka, Katarzyna Krajewska-Openchowska, absolventka Hudobnej akadémie Fryderyka Chopina vo Varšave. Pani Krajewska predstavuje profesionálnu tvár festivalu, dôkazom čoho je účasť umelcov takého mena, ako sú prof. Marek Toporowski, huslistka Hélène Schmitt z Paríža či Ján Krigovský, šéf Collegium Wartberg. Jej slovo je vždy elegantné, vyvážené, trefné. Nezabúda poďakovať magistrátu a pánovi Wacławovi Olszewskému, primátorovi Olecka, ktorý pre podujatie pripravuje základnú pôdu. Nezaručuje však úplnú organizáciu takého veľkého a ambiciózneho projektu, preto je zoznam sponzorských spoločností dlhý. Nielenže podporujú festival, ale aj umožňujú jeho plnú realizáciu. Je potrebné spomenúť ešte asistenta pani Katarzyny Krajewskej Piotra Burakiewicza z Ełka, mladého adepta muzikológie, ktorý absolvoval bakalárske štúdium na Varšavskej univerzite a na oleckom festivale má zodpovednú úlohu uviesť divákov do hudobnej a historickej problematiky.
Na záver pobytu v Mazúrsku som našich hostí v zarosenom súmraku po koncerte zaviedol na miesto, na ktorom stojí pomník Immanuela Kanta pripomínajúci jeho pobyt v Gołdape. Toho, ktorý povedal jednu z najslávnejších filozofických téz: „Hviezdnaté nebo nado mnou a morálne právo vo mne“. Kant, filozof-samotár z univerzity v Kaliningrade, jeden z najvýznamnejších mysliteľov všetkých čias, duchovný otec idey Európskej únie. Vo svojich dielach odhaľoval podstatu tej neobyčajnej epochy, keď sa barok stretal s nadchádzajúcim klasicizmom. Jej umeleckú interpretáciu nám tak príťažlivo a hodnotne predstavili naši hostia-umelci počas nezabudnuteľných koncertov v Olecku a v Gołdape.
Jerzy Stankiewicz
(Krakov+Olecko)
foto Bolesław Słomkowski
Zdroj: http://tygodnik.olecko.info/userfiles/downloads/2016/to28.pdf
